Keď som písala žiadosť o grant na projekt, ktorému patrí celý tento blog, dala som jednému z plánovaných stretnutí názov Slávnostné otvorenie parku. Sama pre seba som sa však uškŕňala popod fúz (stáva sa mi to, keď sa neoholím...), že taký honosný názov azda ani nie je potrebný. Lenže decká (ako familiárne nazývame účastníkov projektu) ma riadne dobehli (viac by sa snáď hodilo predbehli). Zdá sa, že si povedali „Keď slávnostné, tak slávnostné“ a všetko nachystali tak, ako sa mne ani vo sne nesnívalo. Začalo to promo-bicyklom lietajúcim po dedine pred začiatkom programu, ktorý by nám isto závidela nejedna reklamná spoločnosť. Okamih prestrihnutia stužky nenarušil ani neumelý prejav pána Kreta, fúrikári urobili značný dojem aj na najsilnejších návštevníkov, nožničkárka Lenka a jej kolibríčie pohyby očarili nejedného prihliadajúceho záhradkára a na dôvažok strom dobrôt zaihral na poslednú zanedbanú strunku. Ani kaviárové jednohubky nepovažujem za ťah začiatočníka.
Začala sa, pevne verím, nová éra parku. Rodiny s deťmi (a že prišli aspoň štyri) videli, že park je opäť miestom, kam sa môžu chodiť prechádzať a hrávať. Niektorí uvedomelí občania dokonca ponúkli svoju ochotu a dobrú vôľu, vraj ak sa bude na prácach v parku pokračovať, tak by sa radi pridali aj oni.
To, čo som ja, vo svojej obmedzenej predstavivosti, v maličkej mojej makovici, videla ako „slávnostné“ otvorenie, sa stalo „SLÁVNOSTNÝM OTVORENÍM“ a nielen to. Aj ukážkou toho, ako sa nadšenie jedného človeka môže preniesť na ďalších deväť, tých deviatich na ďalších dvadsať, a tých dvadsať... ktovie.
A takto sa, priatelia, mení svet...
Kretka
